Verš na dnešní den

“Je přece jediný Bůh a jediný prostředník mezi Bohem a lidmi, člověk Kristus Ježíš, který dal sám sebe jako výkupné za všechny lidi. Toto svědectví přišlo v pravý čas,” — 1 Timothy 2:5-6 . Powered by BibleGateway.com.

Štítky

Zotavovacie oddelenie v štátnej nemocnici nie je veľmi príjemné miesto. Je to veľké miesto, s málo personálom a preplnené so senilnými, bezmocnými a opustenými ľuďmi, ktorí čakajú na smrť. Aj cez ten najjasnejší deň, to tam vyzerá temno a cítiť tam pach choroby a zatuchnutého moču. Chodil som tam jedenkrát alebo dvakrát do týždňa počas štyroch rokov, ale nikdy sa mi tam nechcelo ísť a vždy som odtiaľ odchádzal s úľavou. Nie je to miesto, na ktoré si ľahko zvykneme.

V jeden deň, keď som kráčal chodbou, ktorú som predtým ešte nenavštívil, pozeral som sa v márnej nádeji, či uvidím niekoho, kto by bol dosť čulý na to, aby som mu dal kvet a pár povzbudzujúcich slov. Zdalo sa, že na tejto chodbe sa nachádzajú tie najhoršie prípady. Ľudia pripútaní na posteľ alebo na invalidné vozíky, ktorí sa dívali úplne beznádejne.

Ako som sa blížil na koniec tejto chodby, zbadal som starú ženu pripútanú na invalidnom vozíku. Jej tvár vyzerala príšerne ako z hororu. Prázdny pohľad a biele oči mi prezradili, že je nevidiaca/slepá. Veľké načúvacie zariadenie pri jednom z jej uší, mi napovedalo, že je tiež takmer hluchá. Jedna časť jej tváre bola napadnutá rakovinou. Bezfarebné a boľavé miesto pokrývalo časť jej líca, ktoré tlačilo na jej nos a spôsobilo, že nos bol posunutý trochu nabok, jedno oko mala spadnuté dole, sánka bola tiež poklesnutá a spôsobila, že to čo mal byť kútik úst bol spodok pery. V dôsledku tohto neustále slintala. Neskôr som sa dozvedel, že keď na toto oddelenie nastúpila nová sestrička, hneď bola poslaná k tejto žene, aby jej dala jesť. Pretože ak toto zniesla, tak bola pripravená pracovať a zniesť všetko v tej budove. Taktiež som sa dozvedel, že táto žena mala 89 rokov a že tam bola už 25 rokov, pripútaná na lôžko, nevidiaca, skoro hluchá a osamotená. Volala sa Mabel.

Neviem prečo som k nej prehovoril, pretože vyzerala tak, že sotva bude s ňou možný rozhovor než s ktorýmkoľvek koho som videl na tom oddelení. Ale položil som kvet do jej rúk a povedal som jej: „Tu je kvet pre vás. Všetko najlepšie ku Dňu matiek.“ Ona si držala kvet tak, aby ho mohla ovoňať a snažila sa ho voňať. Potom prehovorila. A k môjmu počudovaniu, jej slová boli trochu dokomolené kvôli jej deformite, ale boli zjavne vyslovené z čistej mysle. Ona mi povedala: „Ďakujem! Je to krásne a milé. Ale mohla by som ten kvet dať niekomu inému? Nemôžem ho vidieť, viete, som slepá.“

Povedal som: „Samozrejme,“ a išiel som s ňou tlačiac ju vo vozíku celou chodbou k miestu, kde som si myslel, že by boli pacienti s ešte čulou a bystrou mysľou. Našiel som jednu pacientku a zastal som pri nej. Mabel jej podávala kvet a povedala: „Tu, toto je od Ježiša.“

Vtedy mi začalo svitať, že táto žena nie je obyčajný človek. Potom som s ňou išiel do jej izby a dozvedel som sa viacej o jej živote. Vyrastala na malej farme, ktorú spravovala len s jej mamou až dovtedy kedy jej mama zomrela. Potom na farme pracovala sama až do roku 1950, keď prišla jej slepota a choroba ju poslala na toto zotavovacie oddelenie. Počas tých 25 rokov bola stále slabšia a chorľavejšia s neustálymi bolesťami hlavy, chrbta a brucha. Neskôr sa ozvala aj rakovina. Jej traja spolubývajúci boli len ľudské telá, ktorá občas vykrikovali ale nič nerozprávali. Títo často zašpinili svoje plachty, a pretože nemocnica trpela nedostatkom personálu, najmä v nedeľu, keď som chodil na návštevy, zápach bol neznesiteľný.

Trvalo len niekoľko týždňov a Mabel a ja sme sa stali priateľmi. Zvyčajne ma vítala s ponukou tvrdých cukríkov, ktoré mala v krabičke pri posteli. Niekedy som jej čítal z Biblie a často sa stávalo, že keď som prerušil čítanie, ona pokračovala a recitovala text z pamäti slovo za slovom. Inokedy som zobral kresťanský spevník a spieval s ňou a ona si pamätala všetky slová zo starých piesní. Pre Mabel toto nebolo len také precvičovanie si pamäti. Ona často prerušila spev v polovici piesne a povedala krátky komentár ohľadom obsahu piesne, ktorý považovala za mimoriadne dôležitý k jej vlastnej situácii. Nikdy som ju nepočul rozprávať o osamelosti alebo bolesti okrem toho, keď na to poukazovala v texte konkrétnej piesni.

Ani nie po veľa týždňoch, som si uvedomil, že toto stretnutie a priateľstvo je určitý zázrak a išiel som s perom a papierom, aby som si zapisoval, čo táto žena povedala.

Počas hektických týždňov pred skúškami, som bol frustrovaný pretože sa zdalo, že moja myseľ je tlačená na desať smerov naraz, kvôli všetkých tým veciam na ktoré som musel myslieť. Zrazu sa mi v mysli objavila otázka: „O čom asi Mabel premýšľa – hodinu za hodinou, deň za dňom, týždeň za týždňom a pritom ani nevie či je deň a či noc.“ Išiel som za ňou a opýtal som sa jej: „Mabel, o čom premýšľaš, keď tu tak ležíš deň za dňom?“ Ona odpovedala: „Myslím na môjho Ježiša!“

Sedel som tam a rozmýšľal som chvíľu nad sebou, aké je to pre mňa ťažké myslieť na Ježiša hoci aj len na päť minút. Znova som sa jej opýtal: „Čo presne rozmýšľaš o Ježišovi?“ Ona odpovedala pomaly a rozvážne toto: „Rozmýšľam o tom, aký bol a je ku mne dobrý. Vieš, On bol tak strašne dobrý ku mne počas môjho života…Som jedna z tých, ktorí sú zväčša spokojní s vecami okolo. Nie veľmi veľa ľudí by bolo zvedavých na to, čo si ja myslím. Veľa z nich by si myslelo, že som tradičná a zastaraná v názoroch. Ale mne je to jedno. Ja radšej budem mať Ježiša ako tých ľudí. On je pre mňa všetkým na tomto svete.“ Potom Mabel začala spievať starú pieseň:

„Ježiš je pre mňa všetkým,

môj život, moja radosť, moje všetko.

On je mojou silou na každý deň,

Bez Neho by som upadla.

Keď som smutná, idem k Nemu,

Nikto iný ma tak nemôže upokojiť

Keď som smutná, on ma urobí šťastnou.

On je môj Priateľ.“

Toto je skutočný príbeh. Poznal som tú ženu. Ako to mohla dokázať takto žiť? Sekundy tikali a minúty sa pomaly vliekli a dni, týždne, mesiace a roky v bolesti a bez ľudskej spoločnosti a bez vysvetlenia prečo sa toto všetko stalo – a ona tam ležala a spievala piesne. Ako to dokázala?

Odpoveď je, myslím si, že Mabel mala niečo, čo ja a ty ešte veľa nemáme. Ona mala silu. Ležiac tam v tej posteli, neschopná sa pohnúť, slepá, hluchá, neschopná hovoriť k niekomu, ale mala neskutočnú silu.

Bola obyčajným človekom, ktorý prijal nadprirodzenú silu robiť neobyčajné veci. Jej celý život bol naplnený a nasmerovaný nasledovať Ježiša tak najlepšie ako mohla v jej situácii: bola vytrvalá v utrpení, samote, modlitbe, meditácii nad Slovom Božím, oslavovaním Boha, v spoločenstve, keď to bolo možné, v dávaní, keď mala kvet alebo cukríky na rozdávanie.

Mohlo by vás zajímat

Kalendář příspěvků

Březen 2024
Po Út St Čt So Ne
« Dub    
 123
45678910
11121314151617
18192021222324
25262728293031